Životopis

V roku 2008 sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia básnika Ivana Kraska. Bol vedúcou osobnosťou generácie básnickej moderny na Slovensku. Jeho rozsahom neveľké poetické dielo nesporne patrí ku klenotom poézie.

Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach, malej obci neďaleko Rimavskej Soboty. Pochádzal z rodiny maloroľníka Jána Bottu a matky Rozíny, rodenej Balážovej. Bol vzdialeným príbuzným štúrovského básnika Jána Bottu a tiež významného slovenského historika Júliusa Bottu. Od roku 1887 navštevoval gymnázium v Rimavskej Sobote, kde sa prejavovala silná maďarizácia. V tomto období mal súkromné hodiny u Michala Bodického v Pondelku. Od roku 1893 študoval v Sedmohradsku (dnešnom Rumunsku), jeden rok na nemeckom gymnáziu v meste Sibiu a dva roky na gymnáziu v Brašove, kde v júni roku 1896 zložil maturitnú skúšku. Po návrate z gymnaziálneho štúdia pracoval u príbuzného J. Kováča v chemickom podniku. V rokoch 1900 – 1905 vyštudoval chemické inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Potom pracoval v Čechách ako chemik v cukrovare v Klobukoch a technik v chemickej továrni v Slanom. V novembri roku 1912 sa oženil s Ilonou Kňazovičovou. Svedkom na svadbe mu bol Pavol Országh Hviezdoslav, druhým svedkom bol švagor nevesty, evanjelický farár v Istebnom a národopisec Ján Miloslav Hroboň. Manželia Bottovci mali tri deti, syna Jaromíra a dcéry Evu (vydala sa za spisovateľa Ladislava Mňačka) a Annu Vieru.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Krasko slúžil ako dôstojník rakúsko – uhorskej armády v strážnych vojenských útvaroch v poľskej Haliči, Taliansku a na Zakarpatskej Ukrajine. Pre pľúcnu chorobu sa viackrát liečil v rôznych vojenských nemocniciach. Po ukončení vojny pôsobil ako tajomník ministra Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave, neskôr Krajinskom úrade.
Po roku 1918 navštevoval aj prednášky z histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte a prednášky na Právnickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1923 získal titul doktora technických vied. V roku 1943 sa z Bratislavy presťahoval do Piešťan.

Ivan Krasko zomrel 3. marca 1958 v štátnom sanatóriu v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne v rodných Lukovištiach.

 

 

TVORBA

Ján Botto (pseudonym Ivan Krasko mu vybral Svetozár Hurban-Vajanský spolu s Jozefom Škultétym) už ako žiak skladal básničky inšpirované ľudovým slovesným umením. Počas štúdií v Sedmohradsku si obľúbil poéziu rumunského básnika Mihaila Eminescu. Preložil do slovenčiny aj niekoľko básní z jeho tvorby. Počas pražských štúdií sa intenzívne zaoberal literatúrou. Spriatelil sa s ďalším predstaviteľom slovenskej literárnej moderny Ivanom Gallom. Od roku 1896 prispieval pod pseudonymom Janko Cigáň do Slovenských pohľadov. Jeho skutočný nástup do slovenskej poézie bol na prelome rokov 1905 – 1906, keď v Dennici vyšiel cyklus deviatich básní pod názvom Lístok. Písal verše, z ktorých vystupovala do popredia nová symbolistická tematika a poetika, obohacujúca staré realistické postupy o moderné sugestívne a nostalgické prvky. V roku 1909 vyšla jeho prvá básnická zbierka Nox et solitudo už pod pseudonymom Ivan Krasko. Je výpoveďou o vzťahoch moderného človeka a básnika, ich prekonávaní bolesti i smútku a trpkých životných sklamaní. V druhej a zároveň poslednej básnickej zbierke Verše (1912) sa prelína intímna lyrika s lyrikou domova, podanou v sociálnej až buričskej polohe. Do vypuknutia prvej svetovej vojny napísal ešte historický cyklus básní História, Pribina a Svätopluk. Protivojnovú básnickú skladbu Eli, eli, lama sabachtani!? nedokončil, vyhotovil len úvodnú kapitolu Fragment. Po roku 1918 uverejnil básne Záznam a Kritika. V roku 1954 v edícii Naši klasici v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry vyšiel súbor Dielo. Krasko tu zaradil aj viaceré dovtedy nepublikované verše. Všetky literárne aktivity Ivana Krasku obsahovalo až posmrtne vydané dvojzväzkové Súborné dielo (1966 – 1994). Jeho básnická tvorba bola preložená do češtiny, angličtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny, francúzštiny, ruštiny, ukrajinčiny i taliančiny. Niektoré texty Kraskových básní zhudobnili významní slovenskí umelci: Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň a iní.
Ivan Krasko písal aj krátke prozaické útvary symbolisticko-autobiografického charakteru. Venoval sa tiež vedeckej činnosti v oblasti chémie a okrajovo i vlastivedvnej práci. Výsledkom je cenná rukopisná štúdia Stručná kronika sedliackej rodiny Botto v Lukovištiach, štúdia Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť a iné. Za celoživotné dielo mu bol v roku 1946 udelený titul národný umelec.

                                                                                                                                           zdroj: Mgr. Mária Valová